1. časť - Slovenské Národné Divadlo
Ako sa narodilo SND
Slovenské národné divadlo nebolo pri svojom založení ani slovenským, ani národným. Aby mohlo byť aspoň divadlom, musel pod značkou SND začať hrať súbor Východočeského divadla z Pardubíc. Slovenský element sa začal v SND presadzovať len postupne v priebehu prvých dvoch desaťročí.
História SND sa formálne začala 1. marca 1920 prvým predstavením Smetanovej Hubičky. Deň nato sa hrala Maryša bratov Mrštíkovcov, neskôr opereta a napokon sa v máji uskutočnilo aj prvé baletné predstavenie Délibesovej Coppélie. Prvá sezóna sa začala vo veľkom štýle - do jej konca odohrali 26 činohier, 20 opier, 19 operiet a dva balety.. Dnešné Slovenské národné divadlo tvoria tri zložky so stálym profesionálnym umeleckým súborom: Činohra, Opera a Balet.
ČINOHRA
Ak by ste sa pred rokom 1920 vybrali v Bratislave do divadla, v Mestskom divadle by na vás z javiska znela len maďarčina a nemčina. Na Slovensku v tom čase neexistoval potenciál na založenie profesionálnej divadelnej scény. Družstvo SND, ktoré vzniklo ešte v roku 1919, však dostalo divadelnú koncesiu a pokyn na založenie Národného divadla.
Na jeho čelo bol menovaný Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska. Pod značkou SND musí teda začínať hrať súbor Východočeského divadla na čele s riaditeľom Bedřichom Jeřábkom, s ktorým uzavrelo Družstvo SND zmluvu. V rámci rodiacej sa Československej republiky bola aj čeština vítaným momentom pri presadzovaní kultúrnej identity nového štátu.
Priekopníci
Medzi prvými Slovákmi, ktorí sa začali venovať divadlu nielen amatérsky, patril Janko Borodáč, jeho budúca manželka Oľga Országhová, Jozef Kello či Andrej Bagar, ktorí v sezóne 1921/1922 pôsobili v propagačnom súbore Slovenského národného divadla Marška.
V duchu svojho názvu, ktorý pochádzal z nemeckého slova Marschkompanie, sa Marška vydala na buditeľskú cestu po Slovensku. Hoci sa súbor po jednej sezóne rozpadol, divadelný historik Jaroslav Blaho označil pôsobenie Maršky za veľmi dôležité. „Ukázalo, že Slovensko má potenciál," hovorí.
Prví slovenskí herci, poväčšine absolventi pražského konzervatória, pôsobili v polovičke dvadsiatych rokov v rámci jednotného súboru s tým, že hrali v nemnohých slovenských predstaveniach a občas vypomáhali aj v tých českých. Takmer celá činohra i opera sa totiž prvé roky hrali v češtine, v slovenčine sa robili len okrajové tituly. „Pojem Národného divadla sa de facto a de iure krížil," hovorí Blaho.
OPERA
Na území dnešného Slovenska sa opera hrá už dobré tri storočia. Platí to predovšetkým pre Bratislavu, kde zhruba tristo rokov korunovali uhorských kráľov, mesto, ktoré sa samo nazývalo "predmestím" cisárskej metropoly. A tak si z Viedne do barokovej Bratislavy odskakovali talianske operné spoločnosti. Neskôr, v tereziánskych časoch, vyrástli v meste paláce lojálnej šľachty, v ktorých sa pravidelne muzicírovalo, hralo divadlo, a to aj opera. Súkromná operná spoločnosť grófa Johanna Nepomuka Erdõdyho uviedla v rokoch 1785–88 niekoľko desiatok naštudovaní širokého repertoáru v rozpätí od neskorého baroka po klasicizmus–opery serie, buffy i singšpíly. Hrali Glucka, Haydna, von Dittersdorfa, Schenka, Mozarta, Anfossiho,
grófa Csákyho stavia prvé kamenné divadlo (1776) približne v miestach, kde dnes stojí historická budova SND. V 19. storočí význam mesta upadá. Mestské divadlo si prenajímajú nemecké a neskôr aj maďarské spoločnosti. Provinčné pomery však nebránia dramaturgickej pohotovosti. Rýchlo tu víťazí romantizmus–Boieldieuov Jean de Paris rok a Weberov Čarostrelec štyri roky po svojej parížskej, respektíve berlínskej premiére. Heinrich Marschner, pôsobiaci v tom čase v Bratislave ako domáci učiteľ hudby, premiéruje tu dokonca svoju prvotinu Kyffhäuserberg (1816). V tridsiatych rokoch sa na plagáte objavuje talianske predverdiovské bel canto (Rossiniho Semiramide a Otello, Donizettiho Lucrezia Borgia, Belliniho Norma a Puritáni). Približne v tých istých rokoch, keď Boito s Facciom presadzujú v Taliansku Wagnera, hrá sa v Bratislave po prvý raz Lohengrin a Tanhäuser.
Anton Keusch: Mestské divadlo v Bratislave (kresba atramentom, 1886) V roku 1886 sa otvára nová budova Mestského divadla, ktorú v novorenesančnom slohu stavajú podľa plánov viedenskej firmy divadelných architektov Helmera a Fellnera. Otváracím predstavením je Erkelov Bánk bán v predvedení súboru budapeštianského národného divadla. V novej budove rýchlo víťazí verizmus, v poslednom roku storočia tu získava skúsenosti ako korepetítor Bruno Walter, začiatkom nového storočia tu opera z Brna uvádza široký prierez českou klasikou a po prvý raz v Bratislave aj Čajkovského Eugena Onegina a Pikovú dámu.
Bratislavská opera v tridsiatych rokoch pravidelne vystupovala na javiskách viedenských divadiel,
Na scéne Opery SND pravidelne vystupovali významné sólistické osobnosti. Takmer domovské právo tu mala jedna z viedenských primadon Maria Németh i mladá a očarujúca Jarmila Novotná,
ďalší sólisti z divadla na viedenskom Ringu. V roku 1931 ako Martha v d'Albertovej Nížine jedinýkrát vystúpila v Bratislave rodáčka z východoslovenského Prešova, straussovská hviezda Rose Pauly.
V sedemdesiatych rokoch dorastá ďalšia generácia spevákov, schopná reprezentovať na svetových operných fórach, na čele s tenoristom Petrom Dvorským a basistom Sergejom Kopčákom. Desaťročia predtým museli vynikajúce absolventky umeleckých škôl, debutujúce v SND – Lucia Popp a Edita Gruberová – ilegálne opustiť vlasť a voliť osud emigrantiek s nemožnosťou návratu, aby mohli v zahraničí naplno rozvinúť a uplatniť svoj talent.
Najvýraznejšiu pečať hudobným naštudovaniam dávajú – popri starších dirigentoch na čele s Ladislavom Holoubkom – Tibor Frešo a Zdeněk Košler (sedemdesiate roky) a Ondrej Lenárd (osemdesiate roky
November 1989 neprináša iba pád totality, ale aj pre kultúru ekonomicky náročnejšie prostredie. Aspekty komercionalizácie sa nemohli nedotknúť ani smerovania Opery SND, ktorá sa v dramaturgii obracia skôr k overeným hodnotám. K pozitívam týchto rokov, v ktorých na čele Opery SND stojí Juraj Hrubant, nesporne patria ďalšie projekty Bednárikove (Hoffmannove poviedky, Don Quijote) a Korunovácia Poppey režiséra Milana Sládka. K významným zahraničným prezentáciám Opery SND patrí predovšetkým účasť na festivale v Edinburghu (1990) a zájazdy do Paríža (1996) a Japonska (1997).
Jednou z priorít Mariána Chudovského, ktorý je vo funkcii riaditeľa Opery SND od roku 2002, je rôznorodosť a modernizácia repertoáru z hľadiska inscenačných poetík. Príležitosti dostávajú originálne režisérske osobnosti ako Martin Bendik (Hrad kniežaťa Modrofúza, Peter Grimes), Zuzana Gilhuus-Lacková (Alcina) a Martin Huba (The Players). Svoju legendárnu inscenáciu Eugena Onegina prichádza do Bratislavy naštudovať slávny nemecký režisér Peter Konwitschny. V roku 2004 sa v SND prvýkrát uskutočňuje Medzinárodný festival hudobného divadla. Členom súboru Opery SND ostáva operná hviezda prvej veľkosti Sergej Larin. K speváckym osobnostiam, ktoré šíria dobré meno slovenského operného umenia nielen na javisku SND, ale i na popredných svetových scénach, patria Miroslav Dvorský, Dalibor Jenis, Ľubica Vargicová, Andrea Danková a ďalší.
BALET
Po rozpade Rakúsko-Uhorska neexistovala v našich končinách ani domáca tanečná škola, a tak bolo SND aj v tejto oblasti prvé desaťročia odkázané na spoluprácu s českými tanečníkmi a choreografmi.
Základy položil predstaviteľ tradičnej talianskej baletnej školy Achille Viscusi.
Vplyv ruskej baletnej školy začínal prevládať už od vojny, keď stál na čele baletu Maximilián Froman, bývalý člen slávneho Ďagilevovho baletu.
Po vojne viedli balet choreografi Rudolf Macharovský, Stanislav Remar, výnimočný choreograf a tanečník Jozef Zajko, Milan Herényi a v šesťdesiatych rokoch Karol Tóth, neskôr Boris Slovák a Emil T. Bartko, nateraz posledným šéfom Baletu SND je Mário Radačovský.
Modernizácia
Za éry šéfa Mariána Chudovského dochádza k modernizácii opery zvlášť titulmi, ako boli Hrad kniežaťa Modrofúza, Peter Grimes Martina Bendíka, Alcina režisérky Zuzany Gilhuus-Lackovej či Benešove The Players v réžii Martina Hubu.
Peter Konwitschny preniesol do SND dve svoje inscenácie Eugen Onegin a Madama Butterfly, k operným sviatkom ostatnej sezóny patril aj Orfeus a Eurydika v réžii poľského režiséra Máriusza Trelinského. Vo vedení Opery SND bolo za posledné roky veľa personálnych zmien, nateraz posledným šéfom je Pavol Smolík, poverený v súčasnosti aj vedením celého SND.
Zdroj : kultura.sme.sk
